Poznámka: Toto je preklad rozhovoru, ktorý vyšiel v časopise Martial Cultivation Journal, February 2022, na stranách 28–63.
Viď: https://lineofintent.com/product-category/martial-cultivation-journal/
Z pôvodného anglického originálu preložil Martin Kovačič. Rozhovor je mierne upravený a doplnený vysvetlivkami pre potreby slovenského čitateľa.
Predstavenie od Alexa Kozmu
Prvýkrát som Mira stretol v neskorých 90–tych rokoch v monumentálnom Čankajškovom pamätníku v Taipei na Taiwane – v nesmiernom komplexe ornamentálnych čínskych budov a zdobených parkov, ktoré sú posiate oblými mostami nad rybníkmi plnými červených ázijských kaprov. Tu pod balkónovými strechami dvoch hlavných budov môžete nájsť miestnych ľudí všetkých vekových kategórii zapojených do rozličných foriem bojových umení, čchi-kungu (qigong, energetické cvičenia) a tanca. Po niekoľko rokov som v jednom z priľahlých parkov trénoval s majstrom Chen Yunsan(om) a často som sa zastavil pozdraviť majstra pa-kua (bagua, štýl ôsmich trigramov) Luo Dexiu pri jeho vyučovaní na balkóne, ktoré ho sa zúčastňovalo niekoľkokrát do týždňa mnoho zahraničných študentov. Jedným z nich bol aj Slovák s jasnými očami a priateľským chovaním, ktorý sa rád podelil o svoje skúsenosti z tréningov, ktoré čerpal od Luo(a) a ostatných miestnych učiteľov.
Ukázalo sa, že Miro nie je iba študentom majstra Luo(a), ale aj čchanový (chan, jap. zen) buddhistický mních a študent štvorročného štúdia na Katedre tradičných čínskych bojových umení na Univerzite čínskej kultúry v horách Yangming na okraji Taipei. V nasledujúcich mesiacoch a rokoch sme zdieľali priateľstvo a mnoho tréningových stretnutí, čomu napomohlo aj to, že so mnou láskavo zdieľal svoj byt, keď som prechádzal sťahovaním. Bol to Miro, kto mi povedal o učiteľovi, ktorého práve stretol a ktorý mal extrémne hlboké poznanie v nej-kungu (neigong, vnútorná forma čchi-kungu, práce s energiou) a ktorý bol človekom po ktorom som pátral, odkedy som pred rokmi videl jeho fotky v starom časopise – majster He Jinghan, piaty pokračovateľ dedičstva pa-kua-čchüan (baguaquan, štýl ôsmich trigramov).
Po šestnástich rokoch na Taiwane a rozsiahlom cestovaní Čínou sa Miro vrátil žiť na Slovensko. Jeho plynulá znalosť čínskeho jazyka, jeho hlboké štúdium s učiteľmi, z ktorých niektorí patrili medzi najlepších učiteľov našej generácie v oblasti bojových umení, vnútornej alchýmie a tradičnej čínskej medicíny, rovnako ako jeho vnútorná túžba realizovať pravdu prostredníctvom osobnej skúsenosti, mu poskytli hlboké poznanie bojovej kultivácie vo všetkých jej aspektoch.
Prvýkrát som urobil rozhovor s Mirom v roku 2002 a uverejnil som ho v mojej knihe „Beyond the Mysterious Gate: A Quest for the Hidden Keys of the Asian Fighting Arts." („Za tajomnou bránou: Hľadanie skrytých kľúčov ázijských bojových umení.“).
Odvtedy sa toho pre nás oboch veľa zmenilo, a to tak navonok, ako aj vo vnútri, preto sme sa prednedávnom dohodli, že je správny čas pozrieť sa na to, čo tie zmeny priniesli, a to prostredníctvom ďalšieho rozsiahleho rozhovoru. Dúfam, že si všetci užijete nasledujúci rozhovor s výnimočným študentom a učiteľom tradičných čínskych umení a duchovnej kultivácie.
Posvätné miesto s dračími žilami – Panenský Týnec, Česká republika
Rozhovor s Mirom: Na ceste do iných svetov
Na ceste ku vchodu do iných dimenzií (je pútnik vždy osamelý)
1. Alex Kozma – Vďaka, že si si našiel čas na ďalšiu konverzáciu, je to už 20 rokov, čo som s tebou naposledy urobil takýto rozhovor. Dovoľ mi začať otázkou, aká je najväčšia zmena, ktorú si zažil od nášho posledného stretnutia na Taiwane.
Miro – Vrátil som sa domov na Slovensko. Mal som tri hlavné dôvody. Po prvé, strávil som 16 rokov na Taiwane a 2 roky v Číne, po celý ten čas som študoval a praktizoval všetky možné aspekty čínskej kultúry a už som bol kompletne preplnený všetkým tým, dostal som ďaleko viac, ako som bol schopný stráviť a potreboval som nejaký čas, aby sa to všetko usadilo. Po druhé, chcel som stráviť nejaký čas s mojimi starnúcimi rodičmi, urobiť im trochu radosti a užiť si spoločný čas predtým, ako odídu. Po tretie, mal som pocit, že som konečne dostal systém, ten prenos a to poznanie ...
Vieš, ako to funguje – poznanie je ako veľká mozaika alebo puzzle (skladačka) – keď nový študent začne praktikovať s učiteľom, nevie nič a nerozumie ničomu. Avšak dôveruje svojmu učiteľovi, preto robí, čo mu učiteľ povie: Daj tento kúsok mozaiky sem a tento kúsok tam... On to tak urobí a toto sa opakuje znovu a znovu. Jedného dňa začne niečo vidieť, možno v kútiku svojej mozaiky. Stále to nie je celý obraz, ale je to aspoň niečo. Takže pokračuje znovu a znovu až jedného dňa uvidí celú mozaiku, celý obraz. To je ten čas, kedy porozumie, čas poznania. Stále má pred sebou ešte mnoho práce, ale už nepotrebuje učiteľa. Jeho fyzický učiteľ bol transmitter (sprostredkovateľ) systému, ktorý preniesol a vštepil do študenta a ten systém sa teraz stáva študentovým učiteľom. Teraz už môže študent pokračovať sám, pretože systém mu povie, čo je správne a čo je nesprávne a čo má robiť ďalej.
Odišiel som z Taiwanu aj z tohto dôvodu. Bol som buddhistickým mníchom šestnásť rokov – trvalo mi 8 rokov mníšskeho života, kým som vôbec začal rozumieť buddhizmu, o čom to celé je, ako praktikovať správne atď. a ďalších 8 rokov získať ten obraz (systém) a dosiahnuť nejaké výsledky. Trvalo mi viac ako desať rokov, kým som pochopil bojové umenia, čchi-kung (qigong) a s nimi súvisiace čínske myslenie a filozofiu. A zabralo mi ďalších pár rokov, kým som sa dostal do systému v taoizme. Stále nemám kompletný obraz čínskej medicíny, nanešťastie sa učím pomaly a čínska medicína s jej dietetikou, čchi-kungom, tchuej-na (tuina) masážami, akupunktúrou a fytoterapiou (liečením bylinkami) je nesmierne široká, komplikovaná a náročná...
Lesná meditácia
2. Alex Kozma – Prosím prezraď našim čitateľom, ako si vstúpil do sveta bojových umení a buddhizmu a ako si sa stal čchanovým (chan, jap. zen) mníchom na Taiwane?
Miro – Oh, to je veľmi dlhý príbeh... Moji rodičia boli veľmi jednoduchí ľudia, takže som sa nenarodil s takým nadaním ako moji kamaráti, ktorí sa narodili v rodinách doktorov alebo právnikov. Môj otec vyrástol ako sirota a mal nesmierne ťažké detstvo, v podstate žil niekoľko rokov na ulici a tak začal boxovať a dosiahol veľmi dobré výsledky – stal sa boxerským šampiónom Slovenska v roku 1948 a kvalifikoval sa aj na olympijské hry.
Samozrejme mi chcel odovzdať svoje boxerské zručnosti a preto ma učil boxovať veľmi skoro, zhruba od veku šiestich rokov. Učil ma formou hry, bola to zábava, takže som s ním cvičil až kým som mal 15 alebo 16 rokov.
Potom sa niečo zmenilo, začal som si klásť prvé základné ontologické otázky ako napríklad kto som, aký je zmysel života, ako žiť zmysluplne, čo je bytie, existencia, aké sú s nimi súvisiace hodnoty atď., prestal som sa zaujímať o box a pretože v tom veku som si nedokázal sám odpovedať na tieto komplikované metafyzické otázky, pokúšal som sa nájsť odpovede v knihách. Stal sa zo mňa knihomoľ – čítal som tisícky kníh, takmer všetku európsku literatúru, mnoho filozofie, teológie, odtiaľ som prešiel na štúdium orientálnych náboženstiev, taoizmu, buddhizmu a to bol môj svet a môj domov. Zúfalo som hľadal učiteľa a preto som navštevoval rôznych lokálnych duchovných praktikantov (Československo pred druhou svetovou vojnou bolo plné najrôznejších duchovných prúdov a mnohí z týchto starých praktikantov boli stále aktívni, hoci skrytí) – meditátorov, mystikov, okultistov, jogínov, čudákov i podivínov, ale i ľudí s rôznymi mimoriadnymi schopnosťami...
Pomaličky a postupne, moja celoživotná práca začala nadobúdať svoje obrysy – fascinovalo ma skúmať hraničné stavy ľudského vedomia, zisťovať, ako ďaleko môžeme ísť s našim telom a mysľou. Skúšal som rôzne pokusy a experimenty. Najprv som vyvinul spôsoby ako sa dostať do rôznych foriem tranzu a extázy. Bol som schopný vstúpiť do tranzu kedykoľvek a kdekoľvek, za menej ako tri sekundy. Vedel som si ľahko predstaviť, že zvyšok svojho života strávim v ústave pre choromyseľných, pretvarujúc sa, že som mentálne chorý a pritom budem žiť v nekonečnej blaženosti až do konca života. Avšak čoskoro som si uvedomil, že zotrvávanie v pasívnej blaženosti nie je správna cesta, že je to slepá ulička, smrteľný koniec. Takže namiesto zotrvávania v pasívnej blaženosti v tých iných svetoch som sa začal rozhliadať naokolo a preskúmavať ich.
Zatiaľ čo my ako matematici alebo fyzici bežne pracujeme s odlišnými svetmi, odlišnými systémami reality (pozri napríklad Kleinovu fľašu), v našom bežnom živote stále žijeme len v tomto tradične známom svete, a to bolo pre mňa príliš málo. Áno, naše telá sú iba trojrozmerné, ale naša myseľ nie – a bohužiaľ, aj keď je veda skvelá, je pre nás príliš pomalá, nemôžeme čakať na jej pokrok, ak potrebujeme jej výsledky tu a teraz, v našom živote. A keďže som nemal učiteľa a vlastne som ani poriadne netušil, čo robím, po nejakom čase, keď som začal meniť tvary bežnej reality, tak sa mi veci vymkli rúk, mimo moju kontrolu: energie a formy sa tvorili okolo mňa samé od seba dokonca aj keď som praktizoval iba najjednoduchšiu koncentráciu. Začal som sa báť a preto som na nejaký čas všetku moju prax prerušil.
Neskôr som vytvoril niekoľko základných princípov, ako sa vyhnúť takýmto neurčitým stavom, napríklad:
1. Vždy musíš vedieť veľmi jasne, čo robíš.
2. Čokoľvek sa prihodí, musíš mať vždy kontrolu nad vecami.
3. Môžeš ísť kamkoľvek, môžeš robiť čokoľvek, ale vždy musíš mať možnosť vrátiť sa okamžite, ak nastane nejaké nebezpečenstvo.
4. Ak sa prihodí niečo nebezpečné, je možné toto nebezpečenstvo alebo nebezpečnú situáciu zneškodniť milujúcou láskavosťou, nič nie je silnejšie ako ona.
5. Všetko by malo ísť samé od seba, bez úsilia niečo dosahovať, skús nerobiť nič, iba sa otvoriť a nechať veci, nech sa dejú.
6. Nikdy neber, čo ti nepatrí, včítane (a obzvlášť čo sa týka) múdrosti a šťastia, netvár sa, že si lepší ako v skutočnosti si.
A tak ďalej...
Mirov otec so svojimi boxerskými trofejami (okolo roku 1955)
Ďalším veľkým krokom bolo, keď som sa naučil splynúť s rôznymi vecami. Stále si pamätám veľmi živo, ako sa to stalo: ráno som sa vybral na prednášku na univerzitu, kde som študoval informatiku, ale niečo ma zastavilo. Vrátil som sa z autobusovej zastávky domov a začal som čítať knihu ruského psychológa Vladimíra Leviho. Čítal som pasáž o práci s vlastnou mysľou a keďže ma to fascinovalo, bol som vo veľmi hlbokej koncentrácii na text, z ktorej ma prudko vyrušila moja mama, keď zrazu vstúpila do miestnosti prinášajúc mi raňajky. Keď som zdvihol oči od knihy, môj pohľad mimovoľne spočinul na váze na stole a v tom okamžiku som sa zlúčil s tou vázou. Tvoril som s tou vázou jednotu – váza bola ja a ja som bol váza – a vtedy som pochopil, čo je to váza. Ten, kto nemal takýto zážitok, nikdy nedokáže povedať, čo váza je, pretože nedokáže porozumieť bytiu vázy. Môžeme vázu popísať, môžeme si predstaviť jej vlastnosti, ale stále nevieme a nerozumieme, čo váza je. A toto je jediný spôsob, ako ju pochopiť. Jediný skutočný spôsob, ako pochopiť všetky veci. Ako pochopiť ktorúkoľvek vec, ktorýkoľvek objekt.
Pomaly som začal praktizovať toto zjednocovanie s inými vecami a tiež s ľuďmi. Začal som s so svojou stredoškolskou láskou a hoci ona žila v inom meste, bol som schopný sa na ňu napojiť a vedieť, že je tehotná ešte predtým, ako to vedela ona sama. Vstupoval som do bytia členov mojej rodiny a priateľov, ale vždy som v hĺbke srdca cítil akési varovné signály – že vstupovať do mysle a do bytia iných ľudí sa nemá, že to jednoducho nie je fér, nie je to etické, prinesie to ťažké karmické následky. A byť človekom, obzvlášť iným človekom, nebolo príliš hodnotné.
Ako povedal Buddha, život ľudí je neuspokojivý, prečo by som mal pridávať životnú nespokojnosť iných ľudí do môjho vlastného neuspokojivého života? Mal som sa tiež oženiť, mať deti, pracovať celý život, aby som zabezpečil prostriedky pre rodinu a potom jednoducho zomrieť? Prečo? Všetko to bolo také nezmyselné...
Duchovné hľadanie je väčšinou o prehľadávaní slepých uličiek, a predtým to bolo v poriadku, pretože vždy som mal ešte inú cestu, inú uličku, kade som mohol ísť, ale tentokrát som bol úplne stratený. Nemal som kam ísť, nemal som nič, s čím by som mohol pokračovať: tranz a extáza boli nezmyselné, vstupovanie do iných svetov a vytváranie bytostí – napríklad vytváranie osobného božstva, ako to stále existuje v tibetskom buddhizme a taoizme – bolo veľmi problematické a výsledky väčšinou neboli hodné úsilia. Praktizovanie jednoty s inými ľuďmi tiež nebola tá správna cesta, ktorou ísť. Tieto tri hlavné prúdy môjho duchovného výskumu ako aj ďalšie menšie odnože, ako napríklad objavovanie mojich minulých životov, vyzerali byť úplne bezobsažné a nepodstatné.
Ako sa píše v Biblii, v kapitole Kazateľ: Márnosť nad márnosť, márnosť nad márnosť, a všetko je márnosť...
Až o mnoho rokov neskôr som pochopil, čo mi vtedy chýbalo a prečo bolo všetko neuspokojivé, márne, zbytočné: nevedel som kto som, aká bola moja tvár pred tým, než som sa narodil. Preto si myslím, že Sokratove slová „Gnothi seauthon – Poznaj sám seba" je v podstate prvá a tiež aj posledná dôležitá vec v živote človeka – ak vieš, kto si, môžeš dokázať v podstate čokoľvek. Navyše som prestal veriť v užitočnosť vonkajších technológií vrátane počítačov ako prostriedku ľudského vývoja. Ak chce ľudstvo prežiť, musí nájsť iné prostriedky svojho vývoja a odlišné spôsoby, ako žiť, komunikovať, ako existovať – a to znamená vnútorné.
Ale aj keby som možno dokázal vyvinúť nejakú formu telepatie, odvážil by som sa ju použiť? Znovu by to znamenalo vstupovať do iných ľudí myslí, do ich bytia. Predstavte si seba v tejto situácii: Odvážili by ste sa odhaliť telepatiu ľudom? Myslím, že každý by súhlasil, že ľudstvo na to ešte stále nie je pripravené... Som si istý, že skôr či neskôr to príde, možno keď bude ľudstvo čeliť kríze vlastného prežitia, potom to niekto objaví. Ale ten čas ešte neprišiel, ešte nie... A nie je ani až tak ťažké si predstaviť, ako by to mohlo fungovať, problém je len v jedinom, že na to ešte ako ľudstvo nemáme.
Takže som bol úplne stratený, nevedel som, kam ďalej ísť, ako pokračovať s mojím výskumom. Stále som nemal žiadneho učiteľa, takže jediná možná cesta bolo vrátiť sa v čase späť a hľadať múdrosť a skúsenosti u starých majstrov, obzvlášť majstrov buddhizmu a taoizmu. Pretože to, o čom hovorili a čo robili, bolo mojím ideám predstavám o tom, aké by mali byť správne odpovede metafyziky a mystiky a ako ďalej, omnoho bližšie, ako odpovede kresťanských svätcov.
Skutočné tvary piatich posvätných hôr – pretože to, čo sme schopní vidieť ako hory, nie je skutočné
Dal som výpoveď v práci vo výpočtovom stredisku a presťahoval som sa do Prahy, kde som začal pracovať v Orientálnom ústave Československej akadémie vied a tam som študoval čínštinu, sanskrt, pali, tibetčinu, japončinu a všetko orientálne. Po večeroch som na univerzite študoval kresťanskú teológiu so zameraním na dejiny náboženstva. Nakoniec som získal ročné štipendium na buddhistické štúdia na Taiwane, takže som všetko nechal za sebou a odišiel...
Keď som prišiel na Taiwan, riaditeľom Ústavu buddhistických štúdií bol Ctihodný Sheng Yen – iba sa na mňa pozrel a povedal: Oh, vidím, že sa staneš mníchom, máš to napísané na čele. Chceš sa stať buddhistickým mníchom? Odvetil som: Prečo nie? Takže som sa stal mníchom. Počas toho roka som väčšinou praktizoval hlavne v čchanových (chan, jap. zen) líniách cchao-tung (caodong, jap. soto) a lin-ťi (linji, jap. rinzai) buddhizmu, každý deň som sedel na zadku a meditoval dlhé hodiny, ale bol som neschopný vstúpiť do hlbších stavov vedomia, obzvlášť do tých štyroch arúpa džhán (arupa jhana), nehmotných pohrúžení: do nekonečného priestoru, nekonečného vedomia, do stavu nekonečnej prázdnoty a do stavu ani–vnímania a ani–nevnímania.
Keďže som pôvodne študoval počítače a informatiku, pokúsil som sa logicky a analyticky zistiť, prečo nie som schopný vstúpiť do týchto hlbokých stavov a jediná možná odpoveď bola, že moje telo nie je na to dostatočne pripravené. Ak si pamätáš, tak v našom prvom rozhovore pred dvadsiatimi rokmi som povedal, že Buddha bol vysoko trénovaný bojovník, on len jednoducho nehovoril o trénovaní tela, pretože v tej dobe to bola samozrejmá súčasť života. Všimnime si, že Bodhidharma taktiež učil mníchov v kláštore Šao-lin (Shaolin) aj fyzické cvičenia, pretože tiež neboli schopní meditovať dostatočne, aj keď čo sa týka meditácie, boli to skutoční profíci, bola to ich jediná skutočná náplň. Takže som sa rozhodol učiť sa čínske bojové umenia. Nie kvôli bojovaniu, moje boxerské schopnosti boli celkom obstojné, ale chcel som si otvoriť telo z dôvodu, aby som potom mohol vstúpiť do tých hlbších stavov meditácie.
Mojím prvým učiteľom bol Wang Wenxiang, ktorý ma učil šao-lin liou-che-čchüan (shaolin liuhequan, šaolinský štýl šiestich harmónií). Bol to veľký človek, veľmi zručný, veľmi múdry, veľmi skromný, veľmi obyčajný, ale úplne neznámy, až nikto. V tom čase som bol v čínskych bojových umeniach absolútny začiatočník a úplne slepý, nemal som ten "obraz", takže som bol schopný oceniť jeho veľkosť až roky po jeho smrti. O rok neskôr som tiež začal študovať aj u He Shunding(a), ktorý ma učil štýly sing-i-čchüan (xingyiquan, štýl tvaru tela a zámeru mysle) a pa-kua-čang (baguazhang, štýl ôsmich trigramov) v línii majstra Sun Lutang(a).
Bojové umenia ma veľmi bavili a preto som sa rozhodol nastúpiť na Univerzitu čínskej kultúry, aby som mohol študovať bojové umenia dennou formou na Katedre kuo-šu (guoshu, čínske bojové umenia).
Wang Wenxiang – všimnite si ako dokázal ohnúť svoje prsty (fotografia bola prevzatá z taiwanského časopisu Li Yu Mei)
3. Alex Kozma – Aké bolo štvorročné štúdium na univerzite v pohorí Yangming? Koľko sa tam cvičilo?
Miro – Bola to veľmi dobrá skúsenosť. Každý deň sme mali zvyčajne tri hodiny (4x45minút) praktického výcviku a tri hodiny teórie. Univerzita čínskej kultúry je normálna univerzita, takže sme sa učili všeobecné predmety (anatómiu, fyziológiu, históriu Taiwanu, počítače atď.) a tiež špecializované predmety ako klasické knihy o bojových umeniach, dejiny rôznych štýlov, teórie zbraní atď. Hlavný dôraz sa však kládol na praktizovanie tradičných štýlov oproti modernému poňatiu wu-šu (wushu, bojové umenia) pre predvádzanie a súťaženie. Počas prvých troch sme cvičili v podstate všetko podstatné – prvý rok hlavne ťi-pen-kung (jibengong, základné cvičenia), druhý a tretí rok takmer všetky hlavné štýly s výnimkou južných štýlov ako jung-čchun-čchüan (yongchunquan, wingchun), mnoho zbraní, voľný boj. Zjavne bolo cieľom získať prehľad vo všetkom, aby sa zo študentov mohli stať znalí učitelia rôznych štýlov bojových umení. Vo štvrtom roku sme vyberali špecializáciu a ja som si vybral pa-kua-čchüan (baguaquan, štýl ôsmich trigramov). Bolo to však ako na každej inej univerzite – človek sa nestane odborníkom tým, že študuje na univerzite, univerzita mu poskytne iba všeobecný prehľad v danom odbore a človek sa stane skutočným odborníkom iba ak po skončení štúdia usilovne pracuje v danom odbore. Ale s univerzitou som bol veľmi spokojný – získal som všeobecný prehľad o tom, čo som chcel, a mal som dostatok času na cvičenie.
Keď sa teraz pozerám na univerzitné štúdium, tak najhodnotnejšia vec, ktorú som v škole získal, bol ťi-pen-kung (jibengong, základné cvičenia) z prvého ročníku štúdia. To sú hlavne rôzne postoje, kroky, údery, rôzne spôsoby pohybu tela, kĺbov, svalov a šliach. Naučiť sa zostavy na súťaženie či natrénovať si súťažný boj je relatívne jednoduché, ale naučiť sa správne hýbať, prirodzene a bez námahy, je druhá najťažšia vec v bojových umeniach (tou prvou je získať systém, myseľ svojho učiteľa a štýlu, pretože všetko ostatné pochádza z tohto bodu). Úprimne povedané, v súčasnosti je veľmi ťažké učiť bojové umenia alebo hoci aj obyčajný čchi-kung (qigong): takmer všetci noví študenti, ktorí ku mne prichádzajú – a to platí všeobecne na takmer všetkých ľudí – nevedia ako sedieť, ako stáť, ako chodiť, ako sa hýbať, ich pohyb je nekoordinovaný, nespojitý, rozsah ich pohybov je minimálny pretože nemajú otvorené kĺby a keď ich nemajú otvorené, tak nie sú schopní ich ani zavrieť, v podstate ani nevedia, že majú nejaké šľachy atď., o vnútorných orgánoch, fasciách, rôznych dráhach a spojitostiach v tele ani nehovoriac... Takže namiesto výučby bojových umení alebo čchi-kungu potrebujú po mnoho mesiacov či rokov cvičiť skôr jednoduchú rozcvičku a základné cvičenia na prácu s telom, čosi ako všeobecnú pohybovú prípravu, iba potom má zmysel, aby sa špecializovali na čchi-kung, bojové umenia, atletiku alebo čokoľvek.
Naučiť sa skutočnú meditáciu alebo dokonca fyziologickú alchýmiu absolútne presahuje ich súčasné možnosti. Hovorím z vlastnej skúsenosti: najdôležitejšia vec, ktorú som získal zo štúdia na univerzite bola práve táto možnosť cvičiť znova a znova, aby sa pohyb stal prirodzenou súčasťou tela. Nie je to také jednoduché a samozrejmé, ako by si niekto mohol myslieť.
Tiež sme takmer každý deň mali nepovinné tréningy pred a po vyučovaní, takže sme často cvičili od 7 rána do 7 či 8 večer a spolu to bolo zvyčajne päť až šesť hodín fyzického cvičenia denne. Ak niekto trénuje tak toľko hodín každý deň po dobu štyroch rokov, tak to prinesie nejaké výsledky. Navyše niektorí moji spolužiaci cvičili bojové umenia od útleho detstva, takže niektorí z nich boli veľmi dobrí ešte predtým, ako sa prihlásili na univerzitu. Mnohí z nich sa stali národnými majstrami a odborníkmi v ich odbore záujmu – a od nich som sa tiež naučil veľa vecí. Na druhú stranu, všetci boli veľmi mladí, okolo dvadsiatky, takže stále nemohli uchopiť tie hlbšie vrstvy ako práca s čchi (qi, energia), rôzne mentálne stavy vedomia a podobne.
Univerzita čínskej kultúry – Chinese Culture University, Taipei, Taiwan (photo by Peter Bronski, Wikipedia)
4. Alex Kozma – Kto boli tvoji najdôležitejší učitelia bojových umení a meditácie?
Miro – Čo sa týka bojových umení, študoval som ich s viac ako päťdesiatimi učiteľmi na Taiwane, Hongkongu a v Číne. Päť najdôležitejších učiteľov a štýlov, ktoré som sa naučil, sú:
1. He Jinghan – pa-kua-čchüan (baguaquan, štýl ôsmich trigramov)
2. Wang Wenxiang – šao-lin liou-che-čchüan (shaolin liuhequan, šaolinský štýl šiestich harmónií)
3. He Fusheng – pa-kua-tchaj-ťi-čchüan (bagua–taijiquan, veľmi zriedkavý štýl, ktorý sa bežne nevyučuje a je kombináciou oboch štýlov) a sing-i-čchüan (xingyiquan, štýl tvaru tela a zámeru mysle)
4. Fu Shuyun – tchaj-ťi-čchüan (taijiquan, štýl taiji), pa-kua-čang (baguazhang, štýl ôsmich trigramov) a sing-i-čchüan (xingyiquan, štýl tvaru tela a zámeru mysle)
Poznámka: Tchaj-ťi (taiji) je v taoistickej kozmológii základným princípom prvotného stvorenia: je to prvá vec, ktorá vznikla (z nej vzniká všetko ostatné) a predstavuje univerzálnu jednotu a spätné (spirituálne) zjednotenie človeka s univerzom.
5. He Shunding – sing-i-čchüan (xingyiquan, štýl tvaru tela a zámeru mysle) a pa-kua-čang (baguazhang, štýl ôsmich trigramov)
Majstri Fu Shuyun a He Fusheng patrili medzi legendy čínskych bojových umení, obaja študovali na legendárnej Nanjing guoshuguan (Akadémia čínskych bojových umení v Nanjingu) ešte pred 2. svetovou vojnou, kde študovali priamo s najväčšími majstrami čínskych bojových umení vôbec ako Yang Chengfu, Sun Lutang, Fu Zhensong atď. a obaja boli členovia čínskej výpravy, ktorá predvádzala ukážky čínskych bojových umení na olympijských hrách v Berlíne roku 1936.
Mojou hlavnou špecializáciou bola pa-kua-čchüan (baguaquan, štýl ôsmich trigramov), takže v rámci tohto štýlu som študoval 4 hlavné školy systému: líniu Yin Fu – Gong Baotian, líniu Sun Lutang, líniu Cheng Tinghua – Gao Yisheng a líniu Liang Zhenpu.
Z tchaj-ťi-čchüan (taijiquan, štýl taiji) som sa naučil oba hlavné štýly: čchen (Chen) štýl i jang (Yang) štýl, ale teraz už cvičím iba Yang štýl a pa-kua-tchaj-ťi-čchüan (bagua–taijiquan), čo je v podstate Yang forma tchaj-ťi (taiji) s niektorými prvkami z pa-kuy (bagua, štýl ôsmich trigramov).
Sing-i-čchüan (xingyiquan, štýl tvaru tela a zámeru mysle) je štýlu Hebei (z provincie Hebei).
Okrem týchto mojich hlavných štýlov som tiež cvičil šuaj-ťiao (shuaijiao, čínske zápasenie), paj-che-čchüan (baihequan, štýl bieleho žeriava), dokonca aj ling-kchung-ťin (lingkongjin, (prázdna sila, bezdotyková forma boja)...
Avšak mojím najdôležitejším učiteľom je He Jinghan, ktorý ma prijal za svojho vnútorného žiaka. Hoci je odo mňa starší len o päť rokov, považujem ho za svojho otca v bojových umeniach. On zo mňa doslova vykresal bojového umelca, a čo je ešte viac dôležité, zmenil ma v lepšieho človeka. Napríklad keď som s ním začal cvičiť, tak som sa raz letmo zmienil, že sa plánujem prihlásiť na šampionát vo voľnom boji na Taiwane, pretože na základe skúseností s voľným bojom na univerzite som bol presvedčený, že svoju váhovú kategóriu vyhrám. Na moje prekvapenie mi neodporučil zúčastniť sa toho turnaja. Vtedy som ešte nerozumel, prečo to povedal. Avšak ak čínsky učiteľ povedal „neodporúčam to“, pre mňa to znamenalo „kategorické a zjavné NIE“, takže som sa toho turnaja napokon nezúčastnil.
Jeho dôvody som pochopil až neskôr a súhlasím s ním – ak by som ten šampionát vyhral, pravdepodobne by som sa nikdy nestal tým, kým som teraz. Na druhej strane som mu spôsoboval veľké problémy učiť ma – keď som k nemu prišiel, žil som vo svojom vlastnom svete, v mojich iných svetoch a bol som takmer úplne neschopný komunikovať s inými ľuďmi. Bol schopný to vidieť a tak niekedy, keď sme šli po tréningu na obed do reštaurácie, mi povedal, aby som si sadol k vedľajšiemu stolu a rozprával sa s ľuďmi.
Božemôj! Nemal som žiaden záujem o tento svet, o ľudí v ňom, o čom by ste sa rozprávali s ľuďmi, ktorí žijú v úplne inom svete, ako je ten váš? He Jinghan však bol schopný ma postupne a pomaly otvoriť a vrátiť ma späť do tohto sveta, k ľuďom, do civilizácie. Bez neho by som už dávno skončil ako pustovník niekde v jaskyni alebo horskej chatrči bez akýchkoľvek kontaktov s týmto svetom a nikdy by som sa nevrátil späť. A s najväčšou pravdepodobnosťou by som bol už dávno mŕtvy, pretože moja cesta sa zjavne uberala týmto smerom, mimo tento svet, do iných svetov... Takže je to hlavne vďaka nemu, že som teraz schopný žiť so svojou rodinou a priateľmi ako to ľudia zvyčajne robia. Moja vďačnosť k nemu je nekonečná.
Ďalší výborný príklad, ako ma zmenil, je príbeh so zmrzlinou. Jedného dňa sme sa cestou z cvičenia zastavili na zmrzlinu. Boli sme veľká skupina, takže som objednal viac ako 10 porcií zmrzliny. A keďže každý chcel odlišný druh, predavačka zmrzliny zostala zmätená a dala nám o jednu porciu naviac. Neobjednal som ju, tým pádom som ju nechcel prijať a ani za ňu zaplatiť. Predavačka ju tiež nechcela vziať späť (až neskôr mi došlo, že z hygienických dôvodov ju ani nemohla vziať späť), takže debata nabrala oheň a ja som začal byť agresívny, pretože ona nejednala logicky a racionálne a pretože som cítil, že pravda je na mojej strane. Keby sa to stalo v iných podmienkach a so závažnejšími problémami, bol by som ochotný bojovať a možno aj zabíjať za princíp a za „pravdu“.
Našťastie He Jinghan zobral tú zmrzlinu hovoriac: Peniaze nie sú problém!, jednoducho ju dal inej osobe a problém bol vyriešený. Nikdy predtým ani potom v celom mojom živote som sa necítil tak pokorený – a tak zahanbený. V tej chvíli ma donútil pochopiť moju vlastnú agresivitu, čím navždy zlomil moje bojovné srdce a moju bojovnú povahu. A toto je to, o čom bojové umenia skutočne sú, myslím si. O zmene. Vnútornej premene.
V buddhizme a meditácii som bol pôvodne ordinovaný za mnícha u Ctihodného Sheng Yen(a), ale pretože on bol veľmi zaneprázdnený, mal som iba veľmi málo príležitostí tráviť s ním čas spoločne, nenaučil som sa od neho príliš veľa, v skutočnosti som sa od neho nenaučil vôbec nič, len to, čo som našiel v jeho knihách a jeho kázaniach – a to je nič. Mojím skutočným buddhistickým učiteľom bol Ctihodný Ming Ding. Bol to analfabet, nevedel čítať ani písať, a všetka jeho hlboká múdrosť prišla z jeho neortodoxnej praxe – dal si zamurovať dvere do svojej kláštornej izby a zostal tam zavretý celých 10 rokov – iba jedlo mu dávali cez malé okienko, takže celých 10 rokov nevyšiel z tejto miestnosti a s nikým nekomunikoval, iba praktikoval meditáciu vo svojej uzavretej miestnosti. Desať rokov. Keďže bol takmer neznámy a mal iba pár žiakov, ktorí väčšinou žili niekde inde, strávil som mnoho večerov v debatách s ním a vďaka tomuto času strávenému spolu som konečne začal chápať buddhizmus.
V taoizme a alchýmii som bol vnútorným žiakom majstra Lai Jing z Tan-tao (Dandao, Cesta elixíru) línie školy Lung-men (Longmen) v rámci rádu Čchüan-čen (Quanzhen).
He Jinghan a jeho vnútorný študent Miro krátko po paj-š´ (baishi, uctenie si majstra) ceremónii
5. Alex Kozma – Vysvetli prosím, ako prebiehali tvoje tréningy s He Jinghan(om), o čom pa-kua-čchüan (baguaquan, štýl ôsmich trigramov) vlastne je a popíš svoje skúsenosti štúdia s učenia pod jeho vedením.
Miro – Čínska kultúra je fascinujúca v mnohých aspektoch. Jeden z tých aspektov, ktorý ma fascinuje najviac, je jej nezáujem o to, čo je viditeľné, a záujem o to, čo je neviditeľné. Napríklad akupunktúrne body a meridiány alebo duchovia vnútorných orgánov a všeobecne celá energetika čínskej medicíny.
Napríklad Xu Yun (Empty Cloud, Prázdny Oblak) bol pravdepodobne najväčší čínsky buddhistický mních 20. storočia. Xuan Hua (častejšie prepisovaný ako Hsuan Hua), zakladateľ významného buddhistického kláštora City of Ten Thousand Buddhas (Mesto desaťtisícov buddhov) v USA, bol ďalší významný mních. Keď jeho matka zomrela, Xuan Hua meditoval plné 3 roky v stane vedľa jej hrobu a počas toho obdobia dosiahol prebudenie (osvietenie, poznanie). Potom sa túlal po Číne a stretol Xu Yun(a). Xu Yun sa na neho pozrel a videl, že už je prebudený/osvietený, takže sa ho iba opýtal: Tak je to?, čím narážal na fakt, že Xuan Hua dovŕšil poznanie. Xuan Hua iba lakonicky odpovedal: Tak je to. A Xu Yun napísal Xuan Hua(ovi) potvrdenie, že je prebudený a prijal ho ako prebudeného vnútorného žiaka do svojej línie. Toto je pekná ukážka toho, že vidieť sa dá aj neviditeľné, a dívať sa dá nielen očami.
Keď som sa stretol s He Jinghan(om), bol som ohromený z jeho pohybov. Niečo v jeho vnútri sa pohybovalo inak, a bolo to oveľa lepšie, ako u iných učiteľov. Možno pretože už som mal dostatok skúseností s podobnými neviditeľnými a nezvyčajnými zážitkami, bol som schopný vidieť, že jeho pohyb je veľmi odlišný od pohybu iných učiteľov.
V zásade platí, že my ľudia sa narodíme, nejako sa naučíme sedieť, stáť, pohybovať sa, ale v skutočnosti nevieme, ako sedieť, stáť a pohybovať sa... Napríklad sa naučíme používať malé svaly a šľachy na ruke na písanie písmen, ale nenaučíme sa ani základné spôsoby, ako využívať naše vnútorné prostredie, napríklad ako použiť pohyb vnútorných orgánov na vonkajšie činnosti, takže sme neustále zlomení, oddelení a nespojití zvonku a vo vnútri.
He Jinghan je jeden z veľmi mála ľudí, ktorý sa dokážu pohybovať vo vnútri. Nikdy sme o tom vlastne ani nehovorili, takže si nie som celkom istý, či si je vedomý toho, že v skutočnosti komunikuje s duchmi vnútorných orgánov. Pre tých, ktorí sa zdráhajú akceptovať ideu „duchov vnútorných orgánov“, proste považujte tých duchov za špecifické formy alebo prejavy energie čchi (qi), nič viac. Preto ho jednoducho považujem za bojového umelca s najdokonalejším vnútorným rozvojom, akého som kedy stretol. Pretože strávil desaťročia so svojím majstrom, Gong Baozhai(om), ktorého schopnosti sa pohybovali na hranici geniality. A on zase strávil desaťročia tréningov u svojho majstra Gong Baotian(a), ktorý bol cisárskym bodyguardom a veliteľom palácových stráží v cisárskom paláci v Pekingu, a ktorého schopnosti boli také, že dnes už ich smerujeme iba do ríše legiend, mýtov, povestí a rozprávok.
Ďalším dôvodom, prečo je He Jinghan taký dobrý, je systém, ktorý učí (učenie odovzdávané v línii svojho majstra a jeho predchodcov). Je to najkompletnejší systém zo všetkých pa-kua (bagua) štýlov, s ktorými som prišiel do kontaktu – napríklad je to jediný systém (a nielen v rámci pa-kuy, ale v rámci bojových umení vôbec), o ktorom viem, že využíva vnútorné orgány na generovanie sily na bojovanie. Majstri predošlých generácií tohto systému Yin Fu a Gong Baotian strávili celý život v cisárskom paláci na sklonku dynastie Qing a ich pa-kua sa takmer nedostala von mimo paláca. Hovorí sa, že keď Gong Baotian odišiel do dôchodku, navštevoval ostatných učiteľov pa-kuy, ale keď videl, že cvičia niečo veľmi odlišné od jeho vlastného cvičenia, vrátil sa do svojej rodnej dediny Qingshan a nechcel udržiavať žiadne kontakty s inými majstrami. Keď sa pozrieme na jeho systém, môžeme pochopiť, prečo.
Systém pa-kua (bagua) línie Dong Haichuan – Yin Fu – Gong Baotian – Gong Baozhai – He Jinghan vo svojej časti nazývanej sien-tchien (xiantian, pred nebesiami, rozumej pred zrodením, taktiež nazývané chodenie do kruhu) pozostáva z ôsmich materských dlaní:
Poznámka: Pojem „dlaň“ je obrazné pomenovanie, pod tým pojmom sa rozumie špecifická forma držania celej ruky a prenesene špecifický postoj celého tela alebo špecifický pohyb či sústava pohybov zakončená daným postojom.
1: Jednoduchá zmena dlane má iba jednu formu chodenia do kruhu – jej cieľom je zosúladiť energiu čchi (qi) a silu li (svalová sila) s dôrazom na li.
2: Dvojitá zmena dlane má osem rôznych foriem chodenia do kruhu: štyri vnútorné dlane a štyri vonkajšie dlane – cieľom je cvičiť spojenie vnútorných orgánov s končatinami a koordináciu energie čchi vnútorných orgánov a pohybu.
2.1. Srdcová dlaň – vnútorný yang–yang
2.2. Pľúcna dlaň – vnútorný yang–yin
2.3. Pečeňová dlaň – vnútorný yin–yang
2.4. Obličková dlaň – vnútorný yin–yin
2.5. Horná chrbtová dlaň – zvyčajne sa nazýva hlava – vonkajší yang–yang
2.6. Stredná chrbtová dlaň – zvyčajne sa nazýva chrbát – vonkajší yang–yin
2.7. Dolná chrbtová dlaň – zvyčajne sa nazýva jao (yao) – vonkajší yin–yang
2.8. Brušná dlaň – vonkajší yin–yin
3. Hadia dlaň – predstavuje rozpínanie a zmršťovanie tela
4. Háková dlaň – cvičí prsty, zápästia, členky na zaháknutie a uchopenie
5. Uzatváracia dlaň – pre pohyby smerom nahor do yang–yang
6. Plynúca dlaň – pre pohyby smerom nadol do yin–yin
7. Dlaň otáčajúca telo – pre rozťahujúce a rozpínacie pohyby a zmeny v yin–yang
8. Objímajúca dlaň – pre sťahujúce a kontrakčné pohyby a zmeny v yang–yin
Systém pa-kua (bagua) línie Dong Haichuan – Cheng Tinghua – Gao Yisheng je tiež veľmi zaujímavý. Jeho štruktúra a funkcie sú:
1: Jednoduchá zmena dlane – posilňuje telo
1.1. Hadia forma dlane plynulého tela – vypudzuje oheň zo srdca
1.2. Dračia forma prenikajúcej dlane – harmonizuje san-ťiao (sanjiao, trojitý ohrievač, podľa tradičnej čínskej medicíny jeden z vnútorných orgánov ľudského tela, ale keďže má iba svoju funkciu, ale nie hmotný tvar, v západnej medicíne neexistuje)
1.3. Dlaň obrátenia tela a udretia tigra – zmäkčuje pečeň a pľúca
1.4. Prevracajúca sa lastovička, dlaň prikrytia ruky – posilňuje spodnú časť chrbta jao (yao) a obličky
1.5. Dlaň obrátenia tela cez chrbát – zvyšuje silu li a energiu čchi (qi)
1.6. Dlaň skrútenia tela a poplácania koňa – reguluje slezinu a žalúdok
1.7. Dlaň skrútenia tela a útoku zozadu – posilňuje šľachy a kosti
1.8. Dlaň zastavenia tela, potiahnutia a zahákovania – na päť únav a sedem emócií
2. Dlaň čierneho draka švihajúceho svojím chvostom – odstraňuje sto (všetky) chorôb
Poznámka: Päť únav: nadmerné dívanie sa poškodzuje zrak a srdce, nadmerné ležanie poškodzuje energiu čchi a pľúca, nadmerné sedenie poškodzuje svaly a slezinu, nadmerná chôdza poškodzuje šľachy a pečeň, nadmerné státie poškodzuje kosti a obličky.
Sedem emócií: hnev poškodzuje pečeň, nadmerná radosť srdce, nadmerné rozmýšľanie slezinu, trápenie a smútok pľúca, strach a des obličky.
Podobne Sun Lutang(ov) štýl pa-kuy (bagua) má osem dlaní: jednoduchú zmenu dlane, dvojitú zmenu dlane atď. Ale týchto osem dlaní sú len rozličné variácie jednoduchej zmeny dlane (s výnimkou dlane leva). Rovnako je to s líniou Liang Zhengpu.
S výnimkou línie pa-kuy (bagua), ktorú učí He Jinghan, všetky ostatné línie už stratili pôvodný kompletný systém. Ostatné tri štýly majú iba jednoduchú zmenu dlane (aj keď niektoré z nich používajú pomenovania dvojitá zmena dlane, je to len bezobsažné pomenovanie – v skutočnosti sú to všetko len jednoduché zmeny dlane). Prečo je tomu tak? He Jinghan hovorí, že ak chce niekto bojovať, zvládnutie jednoduchej zmeny dlane je dostatočné. Pretože funkciou jedinej zmeny dlane je trénovať energiu čchi (qi) a silu li, to znamená silu a jej náplň (čchi). A výsledky sú zrejmé: ak takmer všetky pohyby z Cheng Tinghua, Liang Zhenpu a Sun Lutang pre-nebeskej formy sú jednoducho variácie a kombinácie pohybu jednoduchej zmeny dlane, a ak je to stále postačujúce na vytvorenie tak ohromujúcich a úžasných bojovníkov, akými sú napríklad Li Changxing alebo Luo Dexiu, potom človek skutočne nepotrebuje ísť ďalej, než je jednoduchá zmena dlane.
Na druhej strane cvičenie dvojitej zmeny dlane (používanie vnútorných orgánov na boj) a ďalšie materské dlane v línii, ktorú učí He Jinghan, veľmi jasne ukazuje, že štúdium pa-kuy (bagua) je oveľa viac ako štúdium čistého boja. Je to štúdium rôznych možností ľudského pohybu, pochopenia, schopností a bytia. Štúdium toho, kam až človek môže zájsť so svojím telom a mysľou, čím sa ako ľudská osoba môže stať.
V neposlednom rade, ak sa takto pozrieme na štruktúru a obsah Yin Fu - Gong Baotian línie pa-kuy (bagua), môžeme konštatovať, že dokonca ani legendárny majster bojových umení Sun Lutang nemal kompletný obraz systému pa-kua. Sun Lutang sa vo svojom hlavnom štýle sing-i-čchüan (xingyiquan, štýl tvaru tela a zámeru mysle) dopracoval dokonca až do sféry vnútornej alchýmie. Mimochodom, k tejto téme odporúčam výbornú štúdiu „Theoretical Foundation of Approaching Internal Alchemy Methods of Hsing-I Chuan“ (Teoretický základ prístupu k metódam vnútornej alchýmie v sing-i-čchüan) od Lee Chih-Ming(a), môjho učiteľa na Univerzite čínskej kultúry v Taipei. Ale ak ten kompletný systém pa-kuy kedysi neobdržal a nepochopil ani len neprekonateľný Sun Lutang, kto ho dokáže pochopiť dnes? A to je dôvod prečo je učenie He Jinghan(a) tak neoceniteľným pokladom. Ale kto dokáže He Jinghan(a) skutočne pochopiť? Existuje len jedna odpoveď: Nikto.
Nikto? Prečo je tomu tak? Aby sme získali odpoveď na túto otázku, musíme si položiť ďalšiu: Čo je vlastne to, čo sa odovzdáva v líniách bojových umení wu-šu (wushu) a v líniách čchi-kungu (qigong), buddhizmu, taoizmu, tradičnej čínskej medicíny, filozofie, remesla a umenia a prakticky vo všetkých odboroch čínskej kultúry? Jedna vec je remeslo, technická zručnosť a odbornosť. Ale to je málo. To skutočne dôležité je povaha, charakter, vnútorný svet človeka – to je tá neviditeľná a vlastne nedefinovateľná zložka prenosu učenia, a to je to, čo mení remeslo na umenie. Už to nie je iba zručnosť (napríklad v bojových umeniach zručnosť bojovať, bojová profesia vojaka), ale nehmotný svet spôsobu ľudského bytia (v bojových umeniach generála, mysliteľa, mudrca, prípadne až svätca). A tento nehmotný prevod učenia v rámci línie je najdôležitejší prvok učenia. Napríklad v čchan/zen-buddhizme sa tomu hovorí transmisia (odovzdanie učenia) zo srdca do srdca. A bez slov. Je to naozaj učenie bez slov a osobne sa domnievam, že sa to odovzdáva prakticky aj bez úsilia učiteľa to odovzdať, podobne ako pobyt medzi stromami v prírode nás nabije aj bez úsilia stromov nám odovzdať svoj kyslík. Slnko nás hreje pretože svieti. A línia ľudí, ktorí dosiahli vnútorné poznanie, svieti taktiež, ak sme schopní to vidieť.
He Jinghan vyučuje jednu zo svojich špecialít: pohyb (vychádzajúci) z lakťa
6. Alex Kozma – Tiež si strávil nejaký čas s majstrom Chen Yunsan(om). Je to majster zo starej školy... Vieš vysvetliť, v čom sa jeho vyučovanie a jeho tchaj-ťi-čchüan (taijiquan) líšia od iných?
Miro – Veľmi si ho vážim a považujem ho za jedného z najlepších bojovníkov na Taiwane, ale keďže o boj som sa až tak veľmi nezaujímal, tak som k nemu nemal až tak blízko ako ty. Takže pravdepodobne je lepšie pýtať sa teba, ty si jeho vnútorný žiak. Ale je naozaj veľmi dobrý, až výnimočný. Podľa môjho názoru väčšina učiteľov, ktorí sa špecializujú na boj, nemajú mimo samotný boj veľa čo ponúknuť, ale on je výnimka.
Je aj pomerne pokročilý v učení tibetského buddhizmu a dokáže vidieť niektoré z tých neviditeľných svetov. Raz som napríklad robil experiment s vnútorným ohňom a preto som asi 7 alebo 10 dní jedol iba cibuľu a cesnak. Keď som prišiel cvičiť k Chen Yunsan(ovi), krátko sa na mňa pozrel a povedal: Svietiš. Ale to nie je to pravé svetlo. Neviem, čo si robil, ale toto nie je skutočné duchovné svetlo.
Videl to a bol jediným, ktorý to dokázal vidieť.
Niektorým ľuďom na Taiwane sa jeho tchaj-ťi-čchüan (taijiquan, štýl taiji, kozmického princípu) nepáčil, hovorili, že to má bližšie k šao-linu (shaolin) ako k tchaj-ťi (taiji). Bolo to pretože hoci jeho pohyby boli veľmi sung (song, uvoľnené, relaxované s vnútorným pružením či pnutím), tiež boli zároveň veľmi ostré s ohľadom na vnútornú silu. Raz počas nášho cvičenia k nám prišiel nejaký muž a chcel s ním bojovať. Po dlhej debate, odhováraní a prehováraní sa napokon boj začal: muž zaútočil, Chen Yunsan sa jednoducho uhol, položil ruku na vrch hlavy útočníka, potom iba odhodil plnú päsť vlasov nešťastníka a boj bol skončený. Takmer sa ho nedotkol.
7. Alex Kozma – Máš nejaké informácie o jeho učiteľovi Liu Peizhong(ovi)?
Miro – Liu Peizhong zomrel skôr, ako som prišiel na Taiwan takže som sa s ním osobne nestretol. Videl som niektorých jeho študentov, ale ich schopnosti ma nezaujali. Chen Yunsan bol výnimkou, avšak povedal by som, že Chen Yunsan vyvinul vlastný štýl, to, čo učil nás (teba a mňa), nebol presný Kunlun štýl od Liu Peizhong(a), ale jeho vlastné pochopenie tchaj-ťi (taiji). Keď sa ale pozrieme na Liu Peizhong(a) na youtube videách a uvidíme mu na tvári vnútorné šťastie a radosť z pohybu počas cvičenia, môžeme veľmi jasne vidieť, že bol niekde v iných svetoch – nie veľa majstrov toto dokáže.
Osobne by som Liu Peizhong(a) zaradil niekde blízko k slávnemu šao-linskému (shaolin) majstrovi Liu Baichuan(ovi) alebo generálovi Li Jinglin(ovi) – aj oni mali na starých fotkách tento zvláštny duchovný výraz. Je veľmi ťažké preniesť tento druh „ino-svetskej esencie“ na svojich študentov, takže si myslím, že pravdepodobne nikto neobdržal jeho podstatu, jeho systém v plnom rozsahu. Ale dúfam, že sa v tomto mýlim a že existuje niekto, kto to dostal, aj keď o tom neviem.
Ďalšia dôležitá skutočnosť je, že teraz vidím mnoho vecí inak oproti tomu, ako som ich videl kedysi. Napríklad v rokoch 1996 až 1998 som sa učil starý Yang štýl tchaj-ťi-čchüan (taijiquan) u Zheng Shihai(a) (v línii Yang Chengfu – Lu Dianchen – Wang Zige – Zheng Shihai). Jeden z mojich študentov teraz prekonvertoval všetkých tých viac ako 100 videokaziet, ktoré som urobil na Taiwane, do digitálnej formy. Keď som nedávno videl ten starý Yang štýl tchaj-ťi-čchüan (taijiquan) od Zheng Shihai(a) zhruba po 25. rokoch, bol som prekvapený princípmi toho štýlu, napríklad používanie sily tang (dang, rozkrok) prameniacej v trieslach – ten štýl je oveľa lepší, ako som si myslel alebo ako som ho dokázal vidieť pred 25. rokmi. Takže dúfam, že to isté možno platí aj o študentoch Liu Peizhong(a).
Západná posvätná hora Huashan (Kvetinová hora)
8. Alex – Koho ďalšieho s vysokou úrovňou zručností si ešte stretol na Taiwane alebo v Číne?
Miro – Vysoká úroveň v čom? Ak to znamená vnútorný rozvoj, tak najlepší je He Jinghan. Môj obľúbený spisovateľ Zhuangzi (v slovenčine Čuang-c´) popisuje v siedmej kapitole svojej knihy stretnutia Liezi(ho) učiteľa majstra Hu so šamanom Ji Xian(om). Šaman bol schopný vidieť budúcnosť, napríklad presný deň smrti človeka. Preto Liezi priviedol šamana na stretnutie so svojím učiteľom. Učiteľ ukázal šamanovi rôzne stavy svojho vedomia:
- formovanie zeme s rozvíjajúcimi sa silami
- Nebesia v štádiu, keď ešte mená a substancie neboli prejavené
- absolútnu prázdnotu, kde nie je žiaden náznak čohokoľvek
- ako to je predtým než prídeme zo svojich predkov
Šaman po poslednej ukážke v panike a hrôze utiekol. Zhuangzi je považovaný za filozofa, ale to je hlboké nepochopenie – on len písal o spravovaní (štátu) a filozofii, pretože to bola aktuálna požiadavka danej doby. V skutočnosti to bol mystik, praktik a meditátor. Pretože žiaden filozof nenapíše, že bežní ľudia dýchajú z hrdla, ale praví (realizovaní) ľudia dýchajú zdola až z päty (v kapitole 6). To nie je filozofia – to je praktická duchovná skúsenosť. Psychické duchovné stavy ako tie spomenuté vyššie sú tiež výsledkami duchovnej praxe – dajú sa prakticky uskutočniť a možno ich prakticky vidieť a vnímať.
A keď som sa po prvýkrát stretol s He Jinghanom a videl som jeho vnútorný pohyb, bolo mi jasné, že má za sebou hlboký tréning čching-kungu (qinggong, schopnosť ľahkého tela), bol som ohromený – pretože som v jeho vnútri videl niečo, čo iní učitelia nemali.
Duch na vrcholku hlavy (socha v kláštore Shaolin)
Čo sa týka boja, musím sa pýtať: Čo je to dobrý boj? Čo to znamená byť dobrým bojovníkom? Dobrý pre mňa znamená byť neohroziteľný, neporaziteľný. Byť neporaziteľný neznamená iba byť zručný v boji, je to ďaleko viac karmický stav (niečo s čím sa človek narodí) alebo stav vysokého duševného a duchovného pokroku.
Chen Yunsan alebo Luo Dexiu z Taiwanu patria medzi najlepších bojovníkov na Taiwane. Tiež Li Changxing z Liang Zhenpu – Guo Gumin pa-kua (bagua) línie v Číne. Avšak musím tiež spomenúť môjho otca (ktorého štýl boja bol veľmi podobný technickému boxu Oscara de la Hoyu). Mnoho z mojich bojových schopností som získal z jeho génov a z jeho snahy a schopnosti prežiť veľmi náročné obdobie v detstve, keď bol sirota. A tiež mám rád Vladimíra Vasilieva z ruskej Systemy – spôsob, akým sa pohybuje (a smeje počas boja) je jednoducho úžasný. Ako som sa dopočul, väčšina najlepších Spetznaz bojovníkov boli pôvodne jednoduchí dedinskí chlapci, ktorí mali prirodzené schopnosti. Pretože bojovať sa dá naučiť relatívne ľahko a rýchlo, ale mať schopnosti (srdca) prežiť a byť neporaziteľný je veľmi ťažké a trvá to veľmi dlho. Ale toto neviditeľné je to, čo je skutočne dôležité, a to je to, o čom skutočné bojové umenia presne sú – nájsť svoju tvár, ktorú mal človek predtým, než sa narodil, nájsť vlastnú prirodzenosť a srdce a zmeniť ich, presiahnuť vlastné obmedzenia a rozvíjať život. Preto v súčasnosti nie je veľa skutočne dobrých bojovníkov – naše pohodlné životy si vyberajú svoju daň – a ešte menej je tých, ktorí sú skutočne vnútorne či duchovne rozvinutých. Reči a obkecávania sa nepočítajú, rovnako ako sa neráta športový turnajový boj.
Jedna z mnohých pustovní na západnej posvätnej hore Huashan
9. Alex Kozma – Uskutočnil si púte po posvätných horách, prosím, povedz nám o tom a aké vnútorné zmeny sa ti udiali vďaka tomu?
Miro – Prvýkrát som išiel do Číny v roku 1989. V tom čase som pracoval v Orientálnom ústave československej akadémie vied a odišiel som na 4-mesačnú výskumnú cestu do posvätných hôr Číny. Navštívil som päť tradičných posvätných hôr: východnú Taishan, centrálnu Songshan (nad kláštorom Shaolin), západnú Huashan, severnú Hengshan a južnú Hengshan (majú odlišné znaky heng), tiež Wutaishan (jednu z piatich posvätných hôr buddhizmu), Maoshan (taoistickú horu preslávená svojimi čarodejníkmi) a niektoré ďalšie menej známe hory a pohoria.
Keď som v roku 2010 skončil s prácou zástupcu riaditeľa export-import firmy v Pekingu, odišiel som na dva mesiace do Tibetu a navštívil Potalu v Lhase, základný tábor Everestu, posvätnú horu Kailash, niektoré menej známe pustovne, kráľovstvo Guge neďaleko hraníc s Indiou atď.
Neskôr som vzal mojich študentov zo Slovenska a v rokoch 2016 a 2018 sme sa znovu vybrali do posvätných hôr. Navštívili sme všetkých päť tradičných posvätných hôr, posvätné buddhistické hory Wutaishan, Jiuhuashan, Putuoshan a taoistické posvätné hory Longhushan a Qiyunshan.
V roku 2019 som so svojimi študentmi opäť vykonal okružnú púť kolo posvätnej hory Kailash a navštívili sme aj základné tábory Everestu, Cho Oyu a Shisha Pangma (všetky tieto tri majú vyše 8000 metrov). Samozrejme, že Everest bol preľudnený, ale Cho Oyu a Shisha Pangma boli prázdne. Zvlášť Shisha Pangma je zázračné miesto. Energia je tam odlišná, ale veľmi silná a vedel som si predstaviť tam zostať ako pustovník až do konca života...
Pocity na týchto posvätných miestach sú nevyjadriteľné, človek tam musí ísť a cítiť to sám. Na týchto miestach mnísi a mníšky praktizovali po stáročia, postili sa, modlili, meditovali, dosahovali duchovné osvietenie a tak vytvorili energiu, ktorá sa dá vidieť a cítiť a niečo neviditeľné zo všetkého tohto praktizovania vchádza a zostáva v pútnikoch.
Bohužiaľ tieto posvätné miesta sú postupne ničené. Keď som v roku 1989 prvýkrát vystúpil na moju obľúbenú západnú posvätnú horu Huashan, tak na vrchole bolo tridsať mníchov, traja čínski pútnici a ja. Keď som na Huashan prišiel v roku 2018 po tretí raz, na vrchol hory viedli tri lanovky, takže ľudia už nemuseli šplhať po strmých (miestami takmer kolmých) a extrémne nebezpečných horských svahoch. Stovky a tisíce turistov ktorí by predtým neboli schopní na horu vystúpiť, deduškovia a babičky s malými deťmi pobehujúcimi po horských chodníkoch, predavači predávajúci suveníry, všade hluk a špina, každý potrebuje ísť na toaletu a hora to všetko nedokáže pojať... Skutoční mnísi sú dávno preč a kedysi posvätná hora je už vlastne mŕtva.
Na úpätí posvätnej hory Kailash
10. Alex Kozma – To je veľmi smutné. Pamätám si, že Carman Blacker vyjadrila rovnaký sentiment a skúsenosť v jej knihe Katalpa Bow o posvätných horách v Japonsku.
Ale poďme na inú tému – ako si sa dostal k tradičnej medicíne? Máš vlastnú kliniku a nejaké pamätihodné skúsenosti na ceste medicíny?
Miro – Pôvodne som prišiel na Taiwan na jednoročné štipendium. Keď som sa stal mníchom, meditoval som dlhé hodiny, ale nebol som schopný vstúpiť do hlbších stavov pohrúženia, takže som začal praktikovať bojové umenia, pretože som si chcel otvoriť telo. Ale keď som sa ponoril hlbšie do bojových umení, zistil som, že všetky čínske bojové umenia sú založené na tradičnej čínskej medicíne – v našej pa-kua (bagua) línií máme príslovie, že „dobrý študent pa-kuy je polovičný lekár“. Takže som šiel študovať aj tradičnú čínsku medicínu.
Ďalším dôvodom, ako občas žartujem, je, že plánujem žiť stoštyridsaťjeden rokov, aby som mohol povedať, že som žil v troch storočiach – ale v skutočnosti je veľmi veľa vecí, ktoré ma fascinujú: buddhizmus, taoizmus, bojové umenia, medicína, mystika... A nato, aby človek žil tak dlho, je užitočné vedieť niečo z energetiky čínskej medicíny – ako otvárať a zatvárať akupunktúrne body, ako pohybovať a viesť čchi (qi) v meridiánoch ťing-luo (jingluo), ako užívať bylinky na dlhovekosť atď.
Existuje taký pekný príbeh o Xu Yun(ovi), ktorý žil stodevätnásť rokov: Raz počas čínskeho Nového roku sa ho rozhodli navštíviť traja pustovníci žijúci neďaleko neho. Keď prišli do jeho chatrče, uvideli, že je ponorený do hlbokého samádhi (extatického stavu). Opatrne zachrastili dvoma kúskami dreva, aby sa prebral a vynoril zo samádhi. Xu Yun pomaly otvoril svoje oči, usmial sa a povedal: Aké úžasné, že ste prišli, akurát som začal variť zemiaky. Ale keď zdvihol pokrievku, v hrnci bola 5-centimetrová vrstva plesne. Bolo to v zime, to znamená, že bol v samádhi dlhé týždne. Takže áno, čas sa dá zastaviť. Existujú rôzne druhy dlhovekosti a nesmrteľnosti a jeden z nich z nich je práve nesmrteľnosť počas hlbokého duchovného pohrúženia.
Mám kliniku s mnohými pacientmi, je ich dokonca viac, ako by som chcel. Tiež mám veľa príjemných zážitkov, napríklad keď som bol schopný pomôcť žene, ktorá sa so svojím manželom neúspešne pokúšala šesť rokov o dieťa. Ale podobné príklady sú normálne. Skutočne pamätihodné sú tie prípady, v ktorých som nebol schopný pomôcť. Napríklad vyše roka som sa zdarma venoval dvanásťročnému chlapcovi, ktorý sa narodil s vážnymi vrodenými chybami. Keď sa narodil, všetci lekári si mysleli, že neprežije. Stále je mentálne nevyvinutý, nedokáže sa ani posadiť, ani postaviť a stáť, nevie sa dokonca ani obrátiť na posteli, nevie hovoriť, nedokáže sa sám ani najesť, ani vyprázdniť, jeho mama mu musí lyžičkou odstraňovať výkaly z konečníka atď. Keďže je to tragédia pre celú rodinu, skúsil som všetko možné, ale bez akéhokoľvek úspechu. Dokonca som sa pýtal svojich učiteľov, čo sa dá robiť, ale aj oni iba pokrčili plecami: Čo sa tu dá robiť, ak sa nevie ani len sám vyprázdniť? Táto a podobné skúsenosti sú pre mňa skutočne pamätihodné, pretože mi ukazujú, aký malý a bezmocný v liečení a pomáhaní skutočne som... A prináša to mnoho otázok: Prečo som mu nedokázal pomôcť? Ako ďaleko môže človek ako lekár ísť? Smie lekár prekročiť pacientovu karmu? Každá choroba má svoju vlastnú príčinu a tá mnohokrát spočíva v nevhodnom životnom štýle, nekontrolovaných a nezvládnutých emóciách atď. Ak lekár pomôže, tak potom pacient stratí možnosť učiť sa a pochopiť...
Preto vravím, že nie som lekár a liečiteľ, ale len sa snažím, aby moji pacienti pocítili, ako sa môžu zmeniť a vyliečiť sami.
Neviditeľné dráhy – akupunktúrne meridiány, z knihy Zhenjiu dacheng (Veľký zborník akupunktúry a moxovania), publikovanej v roku 1843
11. Alex Kozma – Miro, toto je veru veľmi úprimné a hlboké porozumenie možností a limitov medicíny.
Povedzme si teraz trochu o duchovnej stránke tvojho štúdia. Aký je rozdiel medzi chan/zen buddhizmom a taoistickou alchýmiou? Ktoré praktizuješ najčastejšie?
Miro – Veľký rozdiel je žiaden rozdiel, žiaden rozdiel je veľký rozdiel. Existuje jedno čínske príslovie: taoizmus a buddhizmus sú dve rozdielne kačky jedného a toho istého druhu. Čchan (chan) alebo zen chápem viac-menej ako cvičenie mysle, niečo ako vysokú školu, zatiaľ čo nej-tan (neidan, vnútorná alchýmia v taoizme) je niečo ako stredná škola a vysoká škola dohromady. Ak je niekto pokročilý a nepotrebuje rozvíjať prácu s telom a energiou, môže prejsť priamo na čchan. Ak pokročilý nie je – a to v súčasnosti platí pre takmer všetkých ľudí – najskôr by mal ukončiť strednú školu a až potom ísť na vysokú školu. Avšak napriek tomu, že principiálne som bol trénovaný v čchane, viac preferujem prax theravády, staršej a zrejme pôvodnej formy buddhizmu. Čchan je, ako keď ťa učiteľ hodí do mora a povie, aby si plával. Ok, tak plávaš – nevieš síce, ktorým smerom máš plávať, ako dlho máš plávať, prečo vôbec plávaš, proste len plávaš dúfajúc, že jedného dňa dosiahneš druhý breh. To je čchan. V theraváde by si mal jasne vedieť, kde si začal, ako dlho už plávaš, ako dlho ešte potrebuješ plávať a tiež ktorým smerom.
Čchan (chan/zen) môže byť vhodný pre Číňanov, možno tiež pre niektorých západniarov ako napríklad umelcov, ale myslím, že vo svojej abstraktnosti a bez-kauzálnosti asi nie je veľmi vhodný pre väčšinu západniarov, a určite nie pre moje logické a analytické myslenie bývalého informatika. A nej-tan (neidan, vnútorná alchýmia) je skôr niečo ako theraváda, akurát oveľa viac neprístupný a zakódovaný. Ale v konečnom dôsledku sú rovnaké (pretože theraváda i nej-tan majú príčinno-následkovú štruktúru, teda kauzalitu, ktorú čchan nepoužíva, v ňom vlastne kauzalita nejestvuje a preto je takmer nemožné mu porozumieť a správne ho pochopiť). Bohužiaľ, taoistická alchýmia má jednu veľkú nevýhodu. Je nemožné ju praktizovať bez učiteľa. A žiadni učitelia alchýmie k dispozícií nie sú. Skutoční majstri sú skrytí a tí, ktorí sa dajú nájsť, nie sú skutoční. Jeden slávny súčasný čínsky učiteľ alchýmie vyžaduje 3000 euro za pätnásťdňový seminár s niekoľkými desiatkami študentov – čo sa za takých podmienok od neho skutočne dá naučiť? Pre tých, ktorí chcú študovať vnútornú alchýmiu, hovorím – zabudnite na to: je nutných aspoň desať rokov každodenného cvičenia s učiteľom, ktorý hovorí iba čínsky. Aj keby ste skutočného učiteľa našli, prečo by mal učiť práve vás? Väčšina dnešnej spirituality je v podstate obchod, tá skutočná spiritualita je vždy skrytá. Takže začnite proste praktikovať čokoľvek, robte to seriózne a všetko vám bude dané.
Čo praktikujem, nie je čchan (chan) ani alchýmia. Väčšinou praktikujem to, čo potrebujú praktikovať moji študenti. Pa-kua (bagua), tchaj-ťi (taiji), sing-i (xingyi), čchi-kung (qigong) a nej-kung (neigong). Ťi-pen-kung (jibengong). Návraty k základom. Som v podstate celkom spokojný s tým, čo som dosiahol – so všetkými tými obmedzeniami, ktoré som dostal pri narodení, a so všetkou tvrdou prácou, ktorú som odviedol, je to celkom dosť. V neposlednom rade som bol 16 rokov mníchom – po celý ten čas som žil z tvrdej práce ľudí, ktorí ma podporovali a pomáhali mi porozumieť. Dostal som veľa od mojich učiteľov (mnohí z nich, ako He Jinghan a Wang Wenxiang, ma učili po celé tie roky zadarmo pretože som bol mních a nemal som veľa peňazí), dostal som veľa od priateľov, iných študentov a od bežných ľudí – teraz nastal čas, aby som splatil všetku túto láskavosť a úsilie, ktoré som od nich dostal. Chcel by som pomáhať ostatným ľudom aspoň 16 rokov, svojim študentom, pacientom, komukoľvek, komu môžem hocakým spôsobom pomôcť. Moji študenti budú potom pokračovať v učení bojových umení a medicíny a ja sa utiahnem niekde do jaskyne alebo chatrče na vidieku a budem pokračovať vo svojom súkromnom výskume...
Skrz hmlu (je tiež možno vidieť)
12. Alex Kozma – Aká je hodnota tých starých umení dnes?
Miro – Ak berieme do úvahy bojové umenia len ako bojovanie, potom tieto umenia pomaly smerujú ku svojmu koncu. Prečo cvičiť so zbraňami ako kopija alebo meč? Kto by dnes bojoval s kopijou? Doba sa zmenila, už to nie je potrebné.
Ak však chápeme bojové umenia ako cestu sebapoznania, ak nám pôjde o rozvoj vlastných schopností, zvládnutie vlastného tela a mysle, pomáhanie a uzdravovanie seba a iných, pochopenie vlastného bytia a života, smerovanie až k hranici vlastného bytia a jej prekročenie, potom tieto staré bojové umenia nikdy nezaniknú. Osobne sa domnievam, že bojové umenia majú tri základné zložky:
1. Bojové umenia ako umenie fyzického boja: toto je to, čo praktikuje väčšina študentov a je to čisté bojovanie – umenie pre vojakov.
2. Bojové umenia ako umenie pochopenia a transformácie: každý súboj je riešením určitého problému – študentova úloha je pochopiť problém svojho súpera a vyriešiť ho na energetickej, emočnej, psychologickej úrovni predtým, ako súboj začne. Študent sa učí, ako vnímať energetickú silu a slabosť svojho súpera (vrátane vnímania jeho fyzických nedostatkov a chorôb) a toto je už veľmi blízko medicíne a spiritualite.
3. Bojové umenia ako umenie vojenskej stratégie a pochopenia neprejavených prúdov v spoločnosti – je to umenie pre generálov a vodcov.
Dobrí študenti by mali ovládať všetky tri zložky. Ale tá najdôležitejšia vec je pochopiť učiteľovu myseľ a systém, čo znamená, že viem, čo robím, ako to robím a prečo to robím. Sing-i-čchüan (xingyiquan, štýl tvaru tela a zámeru mysle) má napríklad päť základných pästí: pchi-čchüan (piquan), cuan-čchüan (zuanquan) a pchao-čchüan (paoquan) sa cvičia s tou istou rukou a tou istou nohou (vertikálna ruka je viac dôležitá v pchao-čchüan ako horizontálna ruka) zatiaľ čo peng-čchüan (bengquan) a cheng-čchüan (hengquan) sa cvičia s protichodnou rukou a nohou. Avšak pchi (pi), cuan (zuan) a pchao (pao) sa môžu cvičiť s opačnými končatinami rovnako ako sa peng (beng) a cheng (heng) môžu cvičiť s rovnakými končatinami. Otázka znie: prečo starí majstri, ktorí stvorili sing-i-čchüan zvolili takéto riešenie? Alebo prečo nevybrali rovnaké končatiny pre všetkých päť pästí? Ak vieme odpoveď, tak potom poznáme aj dôležité charakteristiky a povahu sing-i (jeho systém) a môžeme cvičiť správne.
13. Alex Kozma – Cvičíte aj s klasickými zbraňami?
Miro – Nie veľmi. Ovšemže máme všetky možné zbrane ako palica, kopija (dokonca aj dlhá kopija), šabľa, meč, mandarínske kačice, sudcovské perá, laná atď. , ale nemáme čas s týmto všetkým cvičiť. Väčšinou cvičíme s holými rukami, pretože je to dôležitejšie. Ale áno, tiež cvičíme pa-kua (bagua) meč (pretože v našej pa-kua línii je práca s mečom taktiež založená na práci s vnútornými orgánmi) a neskôr plánujeme cvičiť aj ostatné zbrane.
Miesto na cvičenie v taoistickom kláštore na hore Qianshan v Číne
14. Alex Kozma – Prosím, povedz nám ako učíš svojich študentov v posledných rokoch.
Miro – Ja vlastne ani neučím, pretože vyučovať nechcem. Viac-menej iba zdieľam so svojimi priateľmi nejaké kúsky, ktoré som sa naučil. Sme skôr komunita bojových umení a čínskej medicíny než škola s učiteľom a študentmi. Cvičíme od pondelka do piatka zhruba od 7.15 do 8.45 dopoludnia a od 6.00 - do 8.00 popoludní. Plus v nedeľu doobeda. Cvičíme väčšinou pa-kua-čchüan (baguaquan, štýl ôsmich trigramov) od He Jinghan(a), Yang tchaj-ťi-čchüan (taijiquan, štýl tchaj-ťi) od Fu Shuyun, pa-kua-tchaj-ťi-čchüan (bagua-taijiquan) od He Fusheng(a), sing-i-čchüan (xingyiquan, štýl tvaru tela a zámeru mysle) od He Shunding(a) a liou-che-šao-lin-čchüan (liu he shaolinquan, šesť harmónií štýl šao-lin) od Wang Wenxiang(a). Tiež máme samostatné hodiny čchi-kungu (qigong), nej-kungu (neigong) a niekedy aj trochu meditácie. Nemá zmysel učiť alchýmiu alebo meditácie pravidelne – väčšina ľudí nie je schopná praktizovať ani čchi-kung čo je samo o sebe vonkajšie cvičenie s vnútornou energiou, o meditáciach ani nehovoriac. A to, čo sa bežne vyučuje ako čchi-kung či meditácie, sú častokrát veľmi neúplné, skomolené a nesprávne veci.
Napríklad my cvičíme taoistickú verziu populárneho cvičenia pa-tuan-ťin (baduanjin, osem kúskov brokátu). Ale táto verzia je veľmi odlišná od zvyčajných systémov pa-tuan-ťin – nie je to súbor ôsmich jednoduchých cvikov ako to možno vidieť na mnohých videách na youtube (tých 8 cvikov sú iba modelové príklady) – je to skôr súbor ôsmich princípov s takmer nekonečným množstvom cvikov. A je to kompletný systém, čo znamená, že študent nepotrebuje praktizovať nič iné, systém privedie študenta od najjednoduchších cvikov až k úplnému vyvanutiu. Z tohto dôvodu je tiež pomerne zložitý:
1. brokát: účelom je naučiť sa vertikálne vedenie energie čchi (qi) a cvičenie trojitého ohrievača san-ťiao (sanjiao). Zvyčajne je toto cvičenie vyučované ako „podopieranie nebies“. Ale to je len názorný (modelový) príklad, v skutočnosti to má byť cvičené aj ako „ťahanie nebies do zeme“ s opačným smerom vedenia energie čchi (pretože funkciou trojitého ohrievača je posielať čchi dolu, nie nahor) a tiež s akýmikoľvek ďalšími cvičeniami vertikálneho vedenia čchi ako napríklad cvičenia na čching-kung (qinggong, ľahké telo).
2. brokát: horizontálne vedenie energie čchi, pľúca. Opäť platí, že tradičné cvičenie „naťahovanie luku na zostrelenie supa“ je iba modelový príklad. Rozličné prídavné cvičenia učia, ako viesť čchi z končekov prstov jednej horizontálnej ruky cez pľúca do končekov prstov druhej ruky (alebo dokonca z jednej nohy do druhej nohy, z pečene do sleziny atď.).
3. brokát: diagonálne vedenie čchi, srdce. Z jednej nohy cez srdce do opačnej ruky (končekov prstov) a naopak, v oboch smeroch hore a dole. Znovu mnoho prídavných cvičení.
4. brokát: rotačné vedenie čchi, obličky. Posilnenie obličiek je pravdepodobne najviac cvičená zásada čchi-kungu, takže je tam spústa cvičení. Napríklad cvičenie tchien-kan (tiangan, nebeské kmene) z Cheng Tinghua – Gao Yisheng línie pa-kuy (bagua) sú výborným doplnkovým cvičením tohto brokátu.
5. brokát: špirálové vedenie čchi, pečeň, slezina a ostatné fu alebo prázdne orgány: žalúdok, tenké a hrubé črevo, močový mechúr a žlčník, tiež pre prostatu, maternicu a panvové dno.
6. brokát: kontrakcia čchi (až do morku kostí), cvičenie esencie ťing (jing) a hmoty všeobecne (príslovie: wai lian jin gu pi = zvonka cvičiť šľachy, kosti, kožu), teda cvičenie šliach, kostí a kostnej drene, kože, ale aj fascií, vnútorných orgánov atď. Patrí sem tiež cvičenia všetkých kĺbov a obzvlášť chrbtice.
7. brokát: expanzia čchi (až do nebeských sfér), cvičenie energie čchi v troch energetických centrách tan-tchien (dantian) a cvičenie wej-čchi (weiqi, ochranná qi) a všeobecne všetkého nehmotného (príslovie: nei xiu jing qi shen = vovnútri praktikovať esenciu, energiu, ducha), preto celá vnútorná fyziologická alchýmia je súčasťou siedmeho brokátu! Cvičenie vedenia čchi vo vnútri tela a jej vyžarovanie mimo tela robí toto cvičenie takmer nekonečné.
8. brokát: vibrácia čchi a zjednotenie s Tao (Dao, najvyšší princíp taoizmu), cvičenie ducha šen (shen), je to kchaj-che (kaihe), otvorenie a uzavretie (rozšírenie sa do zjednotenia sa s celým vesmírom a tiež s najmenšou čiastočkou) a teda cvičenie pre nesmrteľnosť, osvietenie, prebudenie...
Okrem mnohých prídavných cvičení má každý kus brokátu (a každý pohyb vo všetkých systémoch čchi-kungu (qigong) by mal mať taktiež) päť úrovní hĺbky:
1. waj (wai): čchi (qi) je vedená vonkajším pohybom (pomocou končatín a veľkých svalov)
2. nej (nei): čchi je vedená vnútorným pohybom (pomocou orgánov a malých svalov)
3. si (xi): čchi je vedená dychom bez akéhokoľvek pohybu tela
4. i (yi): čchi je vedená iba zámerom, bez dýchania a bez pohybu tela
5. kchaj-che (kaihe): môj taoistický majster Lai Jing to zvyčajne volal kchaj-che – otváranie a zatváranie, niekedy tiež c´-žan (ziran, prirodzene alebo samo-sebou idúce), prípadne wu-wej (wuwei, nekonanie, teda akcia bez vytvárania akejkoľvek karmy a teda ne-akcia), v skutočnosti to nemá vhodné pomenovanie pretože podstatou tohto cvičenia je prirodzenosť, nesmrteľnosť, ne-cvičenie, spontánna prirodzenosť v dôsledku zjednotenia sa s chodom univerza.
Betónové topánky na cvičenie čching-kungu (qinggong, schopnosť ľahkého tela) v buddhistickom kláštore na hore Tianshan v Číne
Takže môžeme skúsiť hádať – koľko ľudí dokáže toto praktikovať? Väčšina ľudí ani nevie a necíti, kde ich vnútorné orgány sú, kde sú ich hranice (napríklad hranice medzi pľúcami a srdcom alebo hranica medzi pľúcami a pečeňou), nehovoriac o fyzickom pohybovaní s týmito orgánmi. He Jinghan niekedy učí, ako otvoriť a zatvoriť bod PC8 Laogong (ôsmy akubod na meridiáne osrdcovníku – má toto video aj na youtube). Ak toto niekto dokáže, potom by mal dokázať urobiť to isté s PC7 Daling. A potom spojiť PC8 s PC7 a viesť čchi (qi) medzi nimi. A potom ísť cez všetky body na meridiáne osrdcovníka... a potom pokračovať ostatnými dráhami... a potom... Iba veľmi málo študentov čchi-kungu (qigong) ide za úroveň základných cvičení, to znamená za zvládnutie práce s kĺbmi a šľachami.
Niekedy cvičíme iný čchi-kung (qigong), ktorý volám „Nekonečný čchi-kung“. Zvyčajne ľuďom vravím, že je to taoistický čchi-kung, ale jeho pohyby boli vytvorené mnou. Avšak nepovažujem sa za autora tohto čchi-kungu. Ako som povedal predtým, väčšinu toho, čo skutočne viem o bojových umeniach a čchi-kungu, som získal z pa-kua (bagua) systému, ktorý mi odovzdal He Jinghan. Takže ten Nekonečný čchi-kung som nestvoril ja – ja som iba použil princípy a pochopenie toho systému na niekoľko nekonečných slučiek pohybu čchi vo vnútorných orgánoch, meridiánoch, slučiek zámeru v mysli atď., takže v základe je to pa-kua (alebo variácia Möbiovej pásky). Mám študenta, ktorý prišiel študovať so mnou po mnohých rokoch cvičenia Systemy (ruského bojového umenia) a obzvlášť s učiteľmi z kozáckej tradície. A keď som ho naučil Nekonečný čchi-kung, tak povedal, že tieto princípy, ako sa pohybovať a ako cvičiť, sú totožné s tými, ktoré sa naučil od kozákov. To isté je s Dong Haichuan(om). O tom, či Dong vytvoril pa-kua-čchüan (baguaquan) alebo sa ho naučil od mníchov v horách, sa vedú nekonečné debaty. Vytvoril pa-kua-čchüan? Samozrejme áno, pretože to bol on, kto tie pohyby poskladal dokopy (odlišné systémy pre odlišných študentov, podľa toho, čomu sa predtým jeho študenti venovali). Je teda tvorcom pa-kua-čchüan? Samozrejme nie, pretože on tiež získal ten systém a mozaiku od svojich učiteľov. On vytvoril pa-kuu a taktiež nevytvoril pa-kuu – oboje je správne. Ako hovorí Laozi v 20. kapitole: Aký je rozdiel medzi „wei“ (niečo ako áno, zvuk súhlasu) a „e“ (nie, nesúhlas)? Ale ak sa Dong nepriznal, že vytvoril pa-kua-čchüan ako môžem povedať, že som vytvoril Nekonečný čchi-kung? A napokon, ako by som mohol povedať, že som niečo vytvoril? Veď stále ešte neviem levitovať, nemám ani len čching-kung (qinggong, zručnosť ľahkého tela), stále mám pred sebou tak veľmi veľa učenia a cvičenia, že som iba obyčajný nikto.
Hrobka Dong Haichuan(a), zakladateľa pa-kuy (bagua)
15. Alex Kozma – Ako vidíš svoju budúcnosť?
Miro – Nuž rád by som zhruba o päť rokov odišiel do dôchodku – moji najlepší študenti sú už dostatočne dobrí, aby mohli pokračovať v učení týchto umení a zručností, už teraz učia polovicu našich cvičení... Stále mám ten sen nasledovať Bodhidharmu – zaliezť do jaskyne alebo aspoň do nejakej chatrče v horách a meditovať po 9 rokov (alebo proste veľmi dlho)... Je toho toľko, čo sa dá objavovať, s čím sa dá hrať, zabávať. S hrubým fyzickým telom, s jemným energetickým telom, s mysľou v tomto a v iných svetoch. V tých iných svetoch v nás...
Alex Kozma – Ďakujem ti, môj starý priateľ, bola to fajn diskusia.
V obľúbenej jaskyni...
Copyright ©2022 - Oaza myslenia - All Rights Reserved.